Štiavnicko dnes

vyštudoval v Bratislave a vysviacku aj primičnú sv. omšu som mal v roku 1987. Dva roky som bol na základnej vojenskej službe v Nemšovej, potom jeden rok kaplánom v Brezne. Ďalšie dva roky som bol farárom v Slovenskom Pravne. Tam som v roku 1992 odpovedal na ponuku nášho p. biskupa - ísť

vypomáhať do obnovených katolíckych diecéz v Rusku. Po dobrodružnej ceste sme 20. októbra 1992

prišli (spolu s druhým spolubratom, kňazom našej diecézy) do sibírskeho mesta Novosibirsk. Privítal

nás biskup Jozef Wert, SJ, občan bývalého Sovietskeho zväzu – ruský Nemec. Ja som dostal farnosť

v západosibírskom ropnom centre, meste Tjumeň, bol som tam do roku 1995 a spolu s veriacimi sa

nám podarilo zaregistrovať dve farské spoločenstvá, organizovali sme bohoslužobné miesta a začali

sme proces vrátenia starobylého pôvodného katolíckeho kostola.

Potom ma biskup Wert preložil do mesta Omsk (1,2 mil. obyv.), pretože tam už bol katolícky kostol

zbúraný, spolu s veriacimi sme postavili nový kostol a farské centrum. Väčšina veriacich v týchto farnostiach boli občania Ruskej federácie, no pôvodom Nemci, Poliaci, Litovci, Ukrajinci, tí najstarší boli

pokrstení katolíckymi kňazmi ešte pred vojnou. V roku 2000 som sa vrátil na Slovensko a bol som farárom v baníckej dedinke Koš pri Prievidzi. No už v roku 2001 som sa opäť vrátil do Ruska, hoci v Koši sa mi páčilo, neodolal som ponuke, ktorú som dostal z ďalekého východu. Zriaďovala sa nová farnosť na Kamčatke a biskup mi dal ponuku byť na tomto mieste prvým katolíckym farárom od stvorenia sveta... Rozhodovanie bolo ťažké, pretože som si myslel, že už ostanem na Slovensku, no moja dobrodružná a cestovateľská povaha zvíťazila. Poprosil som biskupa a on ma opäť pustil do Ruska. Od 15. augusta 2001 som bol teda farárom v meste

Petropavlovsk – Kamčatský, jediné väčšie mesto na polostrove. Boli to najkrajšie roky môjho kňazského života, dobrí ľudia, prekrásna príroda. Na Kamčatke je 200 sopiek, z toho 30 činných, termálne

pramene, gejzíry, oceán, rieky plné lososov, divoká nedotknutá príroda.

V živote asi nebývajú také obdobia veľmi dlhé. V 2003 roku sa zmenil biskup a nový ma preložil do Irkutska za ekonóma biskupského úradu. Slúžil som tam taktiež len dva roky, pretože ja som sa v seminári chystal byť kňazom, ktorý slúži ľuďom a tam chceli zo mňa urobiť úradníka. Prosil som biskupa, aby mi dal farnosť a on ma

poslal do jakutskeho mestečka Nerjungri. Je tam jedna z najväčších povrchových baní. Mojimi najbližšími susedmi boli slovenskí saleziáni v meste Aldan. Keďže moja farnosť sa stále zmenšovala (farníci,

ktorí stihli zarobiť dobré peniaze, odchádzali naspäť, do svojich rodných krajov - Bielorusko, Litva,

Ukrajina), v roku 2007 som sa rozhodol vrátiť sa na Slovensko. Vážnou príčinou môjho návratu bolo aj

to, že som nemal vybavený trvalý pobyt. Po ceste domov som sa na krátky čas zastavil ešte v meste

Krasnodar pri Čiernom mori. Zhodou okolností som spoznal všetky väčšie mestá v ázijskej časti Ruska, taktiež katolícke farnosti a kňazov tam pôsobiacich. No nevýhoda toho všetkého bola pre mňa v tom, že som si tam nevybavil trvalý pobyt. K tomu je potrebné byť niekoľko rokov na jednom mieste, čo sa mne nedarilo.

Preto na jar 2009 som už definitívne oznámil p. biskupovi R. Balážovi, že sa vraciam naspäť do

banskobystrickej diecézy. Dostal som dekrét a od 1. júla 2009 som bol farárom vo farnosti Uľanka a ďalej

už históriu poznáte....“

Martin Sebíň – farár

ZDROJ: schématizmus BB diecézy, foto: internet, Harmanecké noviny 2009.

apa